Autor: KATARÍNA KOVÁCSOVÁ -influencer, travel bloger

Hovorí sa, že keď milujete svoju prácu, vlastne ďalej nepracujete. Presne toto často zažívam v mojej práci. Cestovať po svete a potom zážitky a poznania  pretavovať do myšlienok a slov… Som vďačná, že mi bolo dopriate vidieť kus sveta. No nie iba v exotike zažijete vzrušujúce veci. Pri písaní posledného blogu som zažila toľko emócií, naučila som sa tak veľa nového o svete zvierat a celkový zážitok sa dá porovnať k tej naj naj „poznávačke“ na akej som bola.

 

Už keď som písala o Bojniciach, vedela som, že to nebude iba na „jeden“ blog.  Tento však bude diametrálne odlišný ako predošlý. Vynechám čísla a históriu, to si viete prečítať aj na webe. Napíšem Vám však príbehy, ku ktorým sa tak ľahko nedostanete. Po návšteve Národnej zoo Bojnice ma ovládli pocity nostalgie, pokoja a dobrej energie, ktorá išla nielen zo zvierat, ale i z ľudí, ktorí tu pracujú. Známy výrok Sokrata: „zisťujem čím viac viem, že nič neviem“ je namieste. Tu som si ešte viac uvedomila, akú dôležitú úlohu zohráva v živote človeka  zoologická záhrada. Nie je to iba „výstavný stánok“ zvierat, ktorý v žiadnom prípade prosím neporovnávajte s cirkusom. Práve naopak, tu zvieratá zachraňujú a starajú sa o ne. Len nedávno zo Zoologickej záhrady Bojnice odišiel fešák berberský lev Ramzes, ktorý sa narodil práve tu. Je unikát, že vôbec došlo k rozmnoženiu takmer vyhynutému druhu. Ramzes dosiahol sexuálnu dospelosť, a preto už nemôže byť v blízkosti samíc spolu s otcom. Ale nebojte sa, nie je mu veru zle. V Holandsku naňho čakajú dve krásavice a Ramzes išiel plniť dôležitú misiu – rozmnožovať ich vzácny druh. Držme palce!

Nachádzajú sa tu viaceré druhy, ktoré sú v prírode na pokraji vyhynutia a ich potomstvo sa zachraňuje iba vďaka zoologickej záhrade, napríklad zebry bezhrivé. Toto sú však príklady šťastných začiatkov, ale i pokračovaní.

 

Pri písaní môjho blogu som nabehala vyše 24 kilometrov. Boli to však kilometre vzrušenia a baženia po vedomostiach a poznaní. Vypočula som si mnohé príbehy. K slzám ma dojal príbeh vlka. Ako mláďatko si ho zobral domov jeden pán (mysliac si ako mu pomohol) , aby mu robil spoločnosť. Nedomyslel však, že z vĺčka bude jedného dňa  vlk a už sa do paneláku nehodí… Pána teda napadol skvelý nápad, predať ho na „bazoši“. Ešteže, si túto skutočnosť všimli milovníci zvierat.  Upozornili nato príslušné orgány a vlk sa ocitol chvalabohu v ZOO. Nemá však žiadne návyky ako sa správať v svorke alebo v prírode… Nemohol sa teda včleniť do komunity, takže má zvlášť výbeh a smutne hľadí na tri krásne vlčice od vedľa…

Chcete počuť ešte jeden absurdnejší a šialenejší príbeh jaguára amerického? Toho si pre zmenu „z roztopaše“ ilegálne zadovážil pán podnikateľ, aby mu skrášľoval obývačku. Keďže šelma má pazúriky ako všetci vieme, tak by mohla poškodiť drahú koženú sedačku. Aj na toto našiel riešenie! Dal chudákovi jaguárovi vyoperovať pazúry aj lôžkami , aby mu nepoškodil nábytok. Čo k tomu dodať! Domov našiel síce v  Bojniciah, no i tak ho tým odsúdil  na samotu (single život).  

V Národnej zoo Bojnice funguje aj Zooškola a presne tu, pri interaktívnom vzdelávaní veľmi šikovná pani lektorka Zuzka vštepuje už malým škôlkarom do hlavičkiek, že ak nájdu opustené mláďatko, nemali by ho začať hladkať…. Prvé, čo nás má napadnúť je, že v jeho blízkosti je určite mama. Sleduje túto situáciu z bezpečnej vzdialenosti a čaká, kým odídeme a príde si po svoje mláďa. Samozrejme, môže to byť aj inak a matku možno napadol dravec či šelma a k mláďatku sa už nemá kto vrátiť. Niekedy treba naozaj veci nechať na prírodu.

Z mojich blogov viete, že som milovníčka plavieb Karibikom. Korona však oddialila našu najbližšiu plavbu.  Na ňu som sa veľmi  tešila kvôli  plameniakom. Na Arubu  som sa síce nedostala, ale tu som sa s nimi stretla a dozvedela som sa prečo sú také ružové. Vy viete prečo? Pretože plameniaky sú skutočne labužníci.  Milujú jesť malých kôrovcov. Ale, že by ich v zoologickej záhrade kŕmili homármi a krabmi? Kdeže, ošetrovatelia v zoo sú vynaliezaví. Keďže by radi ľuďom ukázali ich pôvodnú farbu, tak nahradili kôrovcov vitamínom B a sú presne také krásne ružové ako na Arube.   

Veľkým prekvapením pre mňa bolo, že tu pracuje vyše 90 ľudí. No počas 2 dní strávených v zoo som videla, koľko starostlivosti si vyžaduje opatera o približne 2700 jedincov  zvierat. Skoro ráno som sa zobudila a išla som nahliadnuť do kuchyne. Nečakala som, že im budú dávať zvädnuté jedlo i tak som bola prekvapená, aké prvotriedne a čerstvé ovocie putovalo k zvieratkám. Aj hygiena v kuchyni – naozaj ako keby sa jednalo o ľudí. Tiež som si vyskúšala úlohu ošetrovateľa… Nie je to také „easy“ ako si všetci predstavujú. O dve krásne slonice sa starajú až 4 ošetrovatelia. Za jeden deň zje každá okolo 120 kilogramov jedla. Keďže nemajú samca diétu nemajú ani pre koho držať 😀 . Prišli sem ako dvojročné a nikdy „neboli so samcom“. Možno „honeymoon“ už nezažijú, ale  chystá sa pre dámy veľká novinka! Práve sa dokončuje nový  pavilón slonov a to skutočne obrovitánskych rozmerov. No a v pláne je, keďže je tento priestor skutočne rozsiahly urobiť takzvanú „africkú zónu“. V mojich predstavách tam už vidím  žirafy a nosorožce. Všetko sa ale zrejme bude vyvíjať od  financií a iných okolností… Uvidíme, nechajme sa prekvapiť 😀

Nevšedný zážitok vám poskytne i motýlia záhrada. Také niečo som videla prvýkrát. Prišlo mi to ako zázrak. Toľko motýľov pokope. O iskrách v očiach detí ani nehovoriac.

 

Naozaj je tu široká paleta zvierat sveta. No na niektoré je dobre sa dívať cez ( pevne verím) nerozbitné sklo :D. Nachádzajú sa tu totiž aj najjedovatejšie žabky sveta. Ich 2 gramy jedu zabije až dvoch slonov. Ich príbeh je „scary“ od narodenia. Už žubrienky prejavujú znaky „kanibalizmu“. Preto ich musia čo najskôr od seba oddeliť.  Hrozí im, že by sa navzájom pojedli. V hlave mi vŕtalo, ako si vyrábajú jed. A odpoveď je zaujímavá, konzumujú totiž jedovatý hmyz, ktorý zas konzumuje jedovaté rastliny. Takýmto spôsobom si jed posúvajú a odovzdávajú. Vysvetlili mi, že tu – v zoo, žijú žabky, ktorých generácie boli odchované v ľudskej opatere. Keďže ich ošetrovatelia nekŕmia jedovatou potravou, „jedovatosť“ už stratili :D.

 

Už ma zastavte prosím, lebo to budete čítať až do rána 😀 . Ja som bola tými informáciami tak uchvátená a vzrušená, že by som Vám najradšej úplne všetko napísala. Ale viac už nenapíšem, aby ste mali dôvod prísť a navštíviť najmajestátnejšiu a najstaršiu zoologickú záhradu na Slovensku  – NÁRODNÚ ZOO BOJNICE. Ona si to zaslúži a Vy si zaslúžite tento zážitok tiež. Napíšte mi prosím, ako sa Vám páčilo a či i vo Vás zanechala taký silný dojem.

 

Autor: KATARÍNA KOVÁCSOVÁ -influencer, travel bloger